Počas vojnových rokov bol spolu s I. Chodákom určite najpopulárnejším športovcom Slovenska. Určili to aj ankety odborníkov i fanúšikov, čitateľov športových časopisov. Najmä preto, že boli výborní a okrem futbalu reprezentovali aj v iných športoch. „Dodo“ popri brankárskom umení prekvapoval aj útočením – v hokeji, až na reprezentačnej úrovni. V belasom futbalovom drese bolo veľa výborných brankárov, no on sa stal idolom a v ankete spomedzi najlepších hráčov storočia ho zaradili fanúšikovia do prvej dvadsiatky. Začínal v rodnom Zvolene, no v júli 1937 ho získalo vtedy popredné mužstvo FTC Fiľakovo. Nezdržal sa dlho, lebo prišli maďarské vojská a on odišiel do Považskej Bystrice. Tam pomohol mužstvu Sparty získať Pohár Štefana Jakubca. Reimann bol svojský, štýlový brankár, štíhly, pohyblivý a nepotrpel si na vtedy populárne robinzonády. Bol však obratný, predvídavý a využíval viaceré prvky z hokeja. Vedel už vtedy, čo znamená dirigovať obranu a podľa dnešných slov „čítať hru“. Mnohé útoky zastavoval ďaleko v poli. Bránku Slovenska uvoľnil iba zriedka, keď bol zranený. Aj ČSR reprezentoval päťkrát. Chytal v lige i v reprezentácii vlastne ešte ako dorastenec. Všetci brankári sa vtedy hrali „na Reimanna“, to bol ich vzor. Do ŠK Bratislava zahlásil prestup v jeseni 1940, ale potom ho odvolal a objavil sa vo Svite. Narukoval do OAP Bratislava a pričinil sa o titul majstra Slovenska 1942 – 1943. Po vojenčine sa ho podarilo predsa len získať do ŠK Bratislava. Bol nepretržite jednotkou v bránke, ako neskôr V. Schrojf. Získal tituly majstra republiky aj neskôr (1949 – 1951). Možno napísať, že to bol náš Plánička. Takmer desať rokov chytal na Tehelnom poli. Nastúpil v 176 zápasoch, posledný ligový odchytal na jeseň 1954. Mal už vtedy obchod, no jeho zamestnanci zneužili jeho dobrosrdečnosť a „Dodo“ sa dostal aj za mreže. Ani potom nezanevrel na futbal. Trénoval vo viacerých kluboch a v Dubnici ho zastihla smrť priamo za volantom, nevydržalo srdce.
