Keď v Bratislave na Tehelnom poli vyberali talentovaných futbalistov spomedzi piatakov, v sprievode otca sa tam objavil aj menší a zavalitejší pezinský žiak. Na prekvapenie bol neobyčajne obratný, a najmä rýchly. Jeho pravačka naznačovala, že by mohol byť aj dobrým strelcom. Zobrali ho teda do futbalovej triedy. Bol svedomitý a ctižiadostivý, výbušný aj zanietený hoci o väčšom talente bolo ťažko hovoriť. Všetko musel vydrieť. Presadzoval sa s námahou, málokto by bol povedal, že bude z neho reprezentant. Hrával v juniorke a potom v belasom drese aj o postup do najvyššej súťaže. Jeho výbušnosť a sila striel sa zväčšovali, v hodnoteniach bol medzi najlepšími. Keď narukoval, upútal dobrými výkonmi v Karlových Varoch a získal si povesť perfektného aj keď už ľavého obrancu. Aj moderného, pretože útočenie a streľbu z väčších vzdialeností mal tiež vo svojom repertoári. V roku 1992 bol už zrelý hráčom a nielen že získal pod vedením D. Galisa titul federálneho majstra, ale stal sa aj čs. reprezentantom. Neskôr však pridal tri slovenské tituly a v roku 1994 sa stal Futbalistom roka v SR pred Tittelom a Dubovským. V spoločnosti desiatich najlepších sa objavil aj v rokoch 1993 a 1995, ale v jedenástke roka bol štyrikrát za sebou. Slovensko reprezentoval 38krát (1994 - 2001), teda hneď od začiatku. V lige nastúpil do polovice roka 2003 161-krát a dal 22 gólov. Vtedy už hral za Artmediu Petržalka. V roku 1997 si ho ako prvého Slováka vôbec vybrali Angličania z FC Middlesbrough. Zahral si tam v 1. i v 2. lige, ale po troch rokoch sa opäť vrátil. Dvakrát nastúpil na štadióne Wembley na finále anglických pohárov (1997 a 1998), vždy však neúspešne proti Chelsea Londýn. Po návrate z Anglicka si ešte zahral doma v ročníku 2002/2003 a bol oporou zadných radov Artmedie Petržalka, hoci sa už blížili jeho 35. narodeniny.