Hral za ŠK Bratislava len vo dvoch ročníkoch (1946 – 1947 a 1947 – 1948), ale fanúšikovia na neho stále spomínajú ako na legendu, fešáka, hráča i kanoniera, ale i hráča s pestrým životom. Vypracoval sa na jedného z najlepších na svete a stal sa ikonou Barcelony a Španielska. Chlapec zo slovenskej rodiny na periférii Budapešti, učeň z fabriky GANZ, odkiaľ si doniesol prezývku Kukši. Bol to futbalový beťár, mazaný všetkými masťami. Ako dorastenec prestúpil do Ferencvárosu a hneď po skončení vojny sa stal reprezentantom Maďarska. Ktovie, čo mu nasľubovali funkcionári z Tehelného poľa, keď ho v roku 1946 prehovoril tréner F. Daučík, priviezol autom na Tehelné pole a hneď sa stal hráčom ŠK Bratislava. Nebol problém vybaviť mu občianstvo. Bol ešte dorastenec, a tak pomohol veľmi rýchlo vybojovať titul majstra Slovenska. Hneď ho však zobrali do prvého mužstva k Reimannovi, Venglárovi, Chodákovi, Karelovi, Vičanovi, Tegelhoffovi, Luknárovi, Schubertovi, Šimanskému, Arpášovi... Zapísal sa sympatiami, hrou, 13 gólmi i šiestym miestom mužstva. V nasledujúcom ročníku bol už tretí. Počas dvoch ročníkov stihol 7-krát reprezentovať ČSR medzi hráčmi svetového mena, ako Ludl, Bican, Senecký, Jira, Cejp, ale aj Venglár, Vičan, Baláži... Dosť veľká opovážlivosť od takého chlapca. A on dal aj šesť gólov! Lanári ho opantali. Vrátil sa do Pešti a potom opäť ušiel a hral za emigrantov Pro Patria po Európe, ale aj za AC Miláno. V Bratislave sa stihol oženiť so sestrou trénera F. Daučíka, ktorý ho potom ťahal do Španielska, kde neskôr žil. Dvanásť nasledujúcich rokov kraľoval v FC Barcelona, 19-krát reprezentoval a rekordných 11 rokov viedol reprezentáciu. Zahral si aj v USA, trénoval v Saudskej Arábii, Paraguaji... Nikdy nezabudol na Bratislavu, podpisoval sa ako Ladislav, spolupracoval so Slovanom, so spoluhráčmi a veľkým priateľom bol s Bicanom, ktorý mu vraj v začiatkoch najviac pomohol. Z učňovského šibala vyrástol futbalový elegán a diplomat, akých nebolo veľa.
