Človek sa až musí čudovať, koľko malo Slovensko v minulosti skvelých futbalistov. Na aké dlhé roky ostávajú v pamäti a v spomienkach ich obdivovateľov. Súčasné roky k tomu nemožno ani prirovnávať. Jedným z takých bol aj kanonier z Pov. Chlmca, hráč ŠK Žilina, ktorého si ako 20-ročného vypožičali belasí na zájazd do Turecka. Hneď nato mu ponúkli aj zájazd do Mexika v lete 1948. V tú jeseň už začal „bombardovať“ brankárov v belasom drese. Hral prvý zápas v Prahe so Spartou (2:2), dal obidva góly, ale vraj urazil rozhodcu, a ten ho vylúčil. Dokonca ho aj napadol, a bol z toho ročný trest. Ešte šťastie, že bola nejaká reorganizácia, zo Slovana sa stal Sokol NV, začal hneď hrať a vybojoval prvý povojnový titul s bombastickým útokom Laskov, Pažický, Tegelhoff, Preis, Šimanský, ktorý dal 84 gólov, z nich Pažický 19. Potom prišli ďalšie dva tituly za sebou a ďalší, štvrtý, roku 1955 po prestávke. Pri všetkých bol Pažický a jeho góly. V lige hral 251-krát a nastrieľal 123 gólov v belasom, v ATK a v Žiline. V roku 1955 bol kráľom ligových strelcov. Reprezentoval 18- krát a dal 7 gólov. Hral aj na MS 1954. Jeden z najpopulárnejších hráčov ŠK a NV vôbec. Stavali ho na roveň s Bicanom, Preisom, Přádom, Borovičkom, Crhom, ale aj s Tegelhoffom, Dolinským a ďalšími. A on ku všetkému pridával aj rôzne životné i futbalové pikantérie. Ťažko ho bolo oddeliť od lopty, lebo mal robustnú postavu a vletel do akcií ako tank. Strieľal zo všetkých pozícií, rozhodoval stratené zápasy. V belasom drese dal 77 gólov a bolo treba čakať až na Jána Čapkoviča, kým ho niekto prekoná. Mával rešpekt obrancov, ale aj rozhodcov. Keby nebolo trestov a rôznych prieťahov pri prestupoch, bol by určite dosiahol aj viac. V belasom drese bol aj so žilinskou a vojenskou prestávkou 13 ročníkov. Posledný zápas hral 21. 5. 1961 za Jednotu Trenčín. Potom ho prestali poslúchať nohy a „Pažo“ či „Bača“ strávil veľa rokov na vozíčku (nie následkom futbalu), stále sa však zaujímal o futbalové dianie.
