Prišiel na Tehelné pole zo Žiliny roku 1963, teda po Chile, keď Dynamo Žilina vypadlo z najvyššej súťaže a on nechcel hrať v druhej lige. Slovan mal vtedy dosť výborných obrancov, ale Šaňo sa konkurencie nebál, vedel, čo dokáže. Čoskoro si vedľa Popluhára vybojoval pevné miesto. Bol tiež vysoký, výborne stavaný, elegantný i húževnatý a nekompromisný v súbojoch. S Popluhárom a Plassom hrával aj v reprezentácii. V rokoch 1964 – 1970 nastúpil 26-krát. Za vrchol kariéry však považuje ročník 1968 – 1969, keď ako kapitán mužstva priviedol belasých k víťazstvu v PVP nad Barcelonou a zahral si v silnej skupine MS 1970 v Mexiku. Niekoľkokrát bol aj kapitánom čs. reprezentácie. V mladších rokoch bol futbalovým nezbedníkom, búrlivákom či frajerom, no neskôr rozvážnym inteligentným hráčom s rešpektom okolia. V Slovane bol 7 rokov a už pred MS v Mexiku mu sľúbili, že bude môcť odísť do zahraničia. Vybral si Belgicko a RWD Molenbeek. Odišiel, dobre sa mu darilo, no ani netušil, že po dvoch rokoch skončí. Roztrhla sa mu totiž achilovka, nasledovali operácie, rehabilitácia, strata formy. Na vrchol sa už nedostal. Trénoval dorastencov i B-mužstvo Molenbeeku, ba bol trénerom aj v kolektíve Anderlechtu. Keď prišiel koniec dátumu povolenia, akosi sa pozabudol, oslavoval dlhšie než bolo únosné a s návratom nastali komplikácie, hrozili mu stíhaním. Rozhodli sa s manželkou aj s dvoma synmi, že ostanú v Bruseli ako emigranti. Z vyučeného zámočníka sa stal dekoratér a so starším synom začali podnikať, mladší išiel hrať futbal do Malagy. Nikdy sa nesťažoval, že by mu niečo chýbalo. Až po 23 rokoch sa odvážil prísť domov, do Žiliny a Bratislavy. Mesto takmer nepoznával, no priateľstvo so spoluhráčmi obnovil. Bolo o čom rozprávať i spomínať. Odvtedy prichádza často, fanúšikovia nezabudli. V ankete storočia ho zaradili medzi 25 najlepších.
