Hlohovecký rodák sa objavil v bratislavskom ŠK ASO počas 2. svetovej vojny, kde hral v druhej lige. Potom narukoval do OAP. Po zániku mužstva nebolo pre lanárov zo Slovana nijakým umením získať ho do belasého dresu. V jeseni 1945 dostal ako 20-ročný príležitosť v prvom mužstve. Hral s takými borcami ako Reimann, Vanák, Chodák, J. Karel, Venglár, Baláži, Putera, Tegelhoff, J. Arpáš, Luknár, Korostelev... Ako keby sa mu bolo snívalo. Čoskoro, po odchode Bačkora do zahraničia, obsadil v strede obrany miesto natrvalo a stal sa pre ostatných rovnocenným bojovníkom. Získal tri tituly majstra republiky za sebou (1949 – 1951), čím sa prelomila hegemónia Slavie i Sparty. Ďalší titul si k dvom druhým miestam pripísal v roku 1955. Piaty vybojoval už ako tréner. Roku 1947 sa stal reprezentantom a bol ním do roku 1952. Spolu hral 11-krát, často s kapitánskou páskou. Pekná kariéra, ku ktorej patrí aj 11 zápasov v Bmužstve bývalej republiky. Elegantný fešák s vyčesaným „kohútom“ na hlave hral v belasom drese 12 rokov a v lige nastúpil 231-krát. Po ukončení činnosti sa stal trénerom. Svoje umenie dokazoval v Slovane, v Interi i v Trenčíne a veľké uznanie získal aj v Poľsku, najmä v Ruchu Chorzów. Najväčší obdiv mal po získaní Pohára víťazov pohárov v roku 1969, keď mužstvo vyhralo vo finále v Bazileji nad CF Barcelona 3:2. Taký úspech nemá doteraz žiadny slovenský ani český tréner. Michal bol príjemný človek, svedomitý futbalista, učenlivý tréner. Nerobil z futbalu vedu, ale vedel, čo všetko k víťazstvám patrí. Bol pilierom obrany, najmä v zostave Venglár – Vičan – Chodák. Na ľavej strane sa objavovali aj Hinduliak, Žáček, Pokorný, Steiner. S umením a prehľadom vedel nielen brániť, ale vo WM-systéme i zaútočiť. Mal futbal veľmi rád a nehanbil sa po prehrách pustiť aj chlapské slzy. Staval na dobrých vzťahoch, na priateľstve s A. Malatinským i s J. Markom, s ktorými si vymieňal trénerské tajomstvá. Osud mu nedoprial, aby sa tešil z futbalu dlho po šesťdesiatke. Odišiel takmer priamo z lavičky.
