Ako Talent z Veľkých Bielic sa dostal do dorastu v Partizánskom. Odtiaľ ako študent stavebnej priemyslovky do druholigového Slavoja Nitra, ďalej do tej istej súťaže v Topoľčanoch. „Na chvíľu“ sa ešte raz vrátil do Nitry, no potom si to už nasmeroval do Bratislavy. Na vizitke mal napísané, že je dorasteneckým reprezentantom republiky. Netrúfal si veľmi medzi slávnymi hráčmi, ako boli Schrojf, Vičan, Jajcaj, Benedikovič, Vengloš, A. Moravčík, A. Bíly, P. Molnár, M. Hlavatý, E. Pažický, V. Tegelhoff... Čo budem medzi nimi robiť? – pýtal sa sám seba. Tréneri L. Šťastný a J. Baláži mu však vysvetlili, čo od neho potrebujú, čo s jeho talentom a od koho sa má čo učiť. Postavou, pohybmi i gólmi pripomínal hneď od začiatku Laca Kubalu. Ako 20-ročný bol už kompletným, fyzicky zdatným hráčom a v tom roku, 1958, aj štyrikrát reprezentoval. Zahral si proti Švajčiarsku, Bulharsku, Taliansku i Turecku. Dôveru mu dal tréner K. Kolský a určil, že po odchode Feureisla bude vodcom útoku. Už predtým však okúsil reprezentačný dres 12-krát v doraste, 7-krát v juniorke, 3-krát za olympionikov a 6-krát v B-mužstve. Ako vidieť, všade ho chceli, lebo góly budú vždy vo futbale potrebovať. Vedel ich dávať. Vo finále Čs. pohára 1963 dal Slavii Praha (9:0) – šesť. Sparte Praha v lige 1964 pri výsledku 5:1 – štyri. Jedenásť rokov hral v belasom, iba čo si odskočil ako vojak do RH Brno a ČH Bratislava. Raz, keď poklesla forma, išiel na pár mesiacov pomáhať Prešovu, ale vrátil sa. Skončil až roku 1968 bez toho, aby bol získal titul majstra. Vynahradil si to v Innsbrucku, kde mal veľmi úspešné obdobie a vybojoval hneď tri prvenstvá, dokonca za sebou, a bol najlepším kanonierom nielen Innsbrucku, ale celého Rakúska. Patrí však Tehelnému poľu. S prestávkami už trénoval všetko, čo mu prišlo pod ruky. Od prvého mužstva až po dorastencov. Keď nebolo miesto doma, sadol si na stoličku aj v iných mestách. Byť pri lopte ho totiž stále baví.
