Robustný útočník, ktorý výdatne pomohol pri získaní zlatých európskych medailí z ME. Streľbou i pohybmi dosť pripomínal Emila Pažického. V ročníku 1975 – 1976 sa stal kráľom ligových strelcov s 21 zásahmi. Rok predtým dal za VSS Košice 14 gólov a bol tretí v poradí. Keď však oslávil svoj strelecký triumf, jeho mužstvo v nasledujúcom ročníku, hoci dal 11 gólov, z ligy vypadlo. Napriek tomu, že v kolektíve hrali takí hráči ako Lipnický, Oboril, Putera, Šrafura, Pollák, Hoholko, Andrejko, Boroš... Ako nechať takého kanoniera v 2. lige? Lanári sa teda rozbehli, a najšikovnejší bol ten z Tehelného poľa. Neurobil chybu. Dušan do ročníka 1980 – 1981 skompletizoval strelecké vysvedčenie na 89 gólov. Ligových zápasov mal odohraných 220 a ešte v Košiciach sa stal 24. 9. 1975 reprezentantom. Odohral osem zápasov a dal jeden gól. Ale aký! V zápase kvalifikácie v Bratislave Anglicku, a to hlavou, víťazný na 2:1. ČSSR potom postupovala na ME z prvého miesta. Náš kanonier v Slovane skončil v roku 1981, a potom si išiel zahrať aj s Pivarníkom do Cadízu a belgického Hasseltu. Vypomáhal medzitým v Žiline a skončil v Petržalke. Trénerstvo začal skúšať s mladými v Kuvajte, ale v roku 1990 prišiel do Slovana a v priebehu ôsmich rokov získal prenikavé úspechy. Jeden federálny titul majstra, raz bol druhý a raz tretí. V samostatnom Slovensku potom pridal tri tituly majstra a raz skončil tretí. So Slovanom vybojoval aj Slovenský pohár a dvakrát Superpohár. Vychoval najmenej dve desiatky slovenských reprezentantov. Keď v roku 1997 prešiel do Trnavy, bol v lige druhý a vyhral Slovenský pohár aj Superpohár. Pokračoval v Petržalke, ale nedočkal sa toho, aby sa jeho mužstvo presadilo v Európe, čo si veľmi želal. V januári 1999 sa dostal aj k reprezentačnému mužstvu SR, ale čoskoro sa vzdal, neviedol nijaký oficiálny zápas. Vrátil sa však v roku 2004 na 31 zápasov a dostal sa v kvalifikácii MS do baráže so Španielskom, cez ktoré sme už neprešli. Stal sa poslancom NR SR a splnomocnencom vlády pre TV, šport a mládež.
